Čo vidím za oknom ja?

To, čo vždy ako prvé upúta moju pozornosť je kopec Varta, ktorý Litavu skrýva pred okolitým svetom. Každý večer ma uchváti pohľad na oblohu, ktorá hrá všetkými farbami, zatiaľ čo slnko pomaly zapadá za kopec. Oblaky akoby na oblohe hrali divadelnú hru, ktorej kulisy vytvárajú čiary lietadiel priamo pred mojimi očami. Susedné domy dodávajú ulici jej tvar, ich farby každému rozžiaria tvár a ľudia ktorí v nich žijú dobre vedia, že usmievať sa treba.

A čo na to príroda?

Príroda navôkol nás prekvapuje svojou krásou, hrou farieb a ničím nerušeným životom. Srnky, jelene, líšky, či iné zvieratá nám ukazujú, kto je tu skutočne doma, a my sa len s údivom prizeráme. Vtáci nám nikdy nezabudnú oznámiť východ slnka, začiatok nového dňa. Vyspevujú, pískajú, a kto vie, čo si o nás rozprávajú. Sýkorky, vrabce, sojky, ďatle. Toľko rôznych jazykov, ktorým nikto z nás nerozumie, a len ich mlčky obdivuje.

Stromy sú zdrojom života

Sú všade, kam sa pozriem. Stromy nás sprevádzajú na každom kroku, na každom rohu. Sú hranicou medzi ľuďmi a tými, ktorí nimi nechcú byť rušní. Duby, buky, či jedle, v ktorých hniezdia hladné vrabce. Slivky, hrušky, jablone, na ktorých plodoch si vždy radi pochutnáme. Maliny, černice aj hrozno, ktorých sladká chuť láka nie len nás, ale aj otravné mravce. I včely nás každý rok navštívia, aby si pochutnali na sladkom peli kvetov, ktoré v čase jari zdobia naše dvory. 

           Ľuďmi to u nás prekvitá

Nie len zvieratá, ale aj ľudia tu našli svoje útočisko. 788 ľudí sa rozhodlo, že chce svoj život stráviť v tomto malom kúsku raja. Deti, ktoré behajú po uliciach, hrajú sa s loptami, smejú sa, vychutnávajú si pokoj a čistotu tohto miesta. Dospelí, neustále pracujúci ľudia, ktorí sa snažia skrášliť svoje príbytky a ich okolie. A nakoniec tí starší, ktorí svoje potešenie našli v každodennej prechádzke do kostola, kde sa stretnú a podebatia. Susedov si tu nevyberáme, no vždy si radi pomôžeme, trávime spolu čas a dúfame, že dobré časy nikdy neopustia nás.